Nie je tu teda myslené niečo neurčité, bez plánu a konceptu, ale skôr niečo, v čom plán a koncept môže byť múdro zahalený. V rozhodujúcich okamihoch nepomáhajú plány a koncepty dostatočne bezprostredne. Pozornosť a pohyblivosť učiteľa môžu vôjsť do takej vzájomnej súhry, že je možné konať stále ekonomickejšie a tvorivejšie, a to aj v náročných a prekvapivých situáciách.

Ak zažívame túto „ekonomickú kreativitu“ ako v sebe/vo mne spočívajúcu možnosť, potom zmizne väčšinou len málo vedomý strach pred nepredvídaným. Zmizne aj nutkavé zostávanie a držanie sa pri tom, čo sme si pripravili. Takto vzniknutá nezávislosť premieňa koncept a plán vo vnútorné oblasti podobné krajine, ktoré sa stávajú prostredím pre pedagogické konania, ktoré sú síce nečakané, ale „sedia“.

Intuitívne schopnosti v tomto zmysle v zásade nezávisia od nadania, ale môže ich získať každý z nás cvičením. Rudolf Steiner raz povedal približne: „Áno, je to správne, ale nesedí to /neštimuje to, neladí to/.“ V „intuitívnej pedagogike“ je „to že to sedí /súladnosť, Stimmigkeit/ rozhodujúce a chcem sa pokúsiť zreteľne ukázať na jednom príklade, o čo ide.

Dve osoby robia spolu jedno cvičenie: striedavo rovnomerne tlieskať rukami (raz jeden raz druhý). Už pri bežnej rýchlosti sa to nedarí. Ak sa nasadí vysoké tempo, tlieskajú napríklad obaja bezradne zároveň. Samozrejme existujú šikovné výnimky, ktoré veľmi skoro dokážu toho veľmi veľa. To podstatné ale je, že „to, že to sedí /súladnosť, Stimmigkeit/“ je počuteľné a viditeľné! Pri dvoch, ktorým sa to darí dobre, sa dá ten rozdiel medzi „správnym“ a „že to sedí“ vnímať rovnako dobre, ako pri tých dvoch, ktorí to vedia menej dobre.


Keď to začne sedieť, zdá sa, že samotné cvičenie sa oddeľuje od cvičiacich a zároveň je oslobodené, a ako tancujúce a žijúce medzi nimi. Niečo ako jemný jasot nastáva potom aj u tých, ktorí sa na to pozerajú: nikto už nemyslí na takt alebo presnosť, všetko tlieska a teší sa. Iste je pri takomto cvičení prítomné aj „to správne“, ale už boli príležitosti, kedy sme objavili „to, že to sedí /súladnosť, Stimmigkeit/“ aj bez „toho správneho“, napr. pri cvičeniach s rečou a pohybom.

Pri všetkom cvičení, hraní, pracovaní, vlastne vo všetkých činnostiach vôbec, a aj v prírodných procesoch, ak sú zdravé, je toto tečúce, dobrovoľné prúdenie alebo rast, ktorému je vlastná úplne iná kvalita než takzvanému správnemu, normálnemu alebo inak bežne postačujúcemu.

Každopádne sa vždy dá vyjsť nad toto normálne a správne, a až potom začína to podstatné.

Slová môžu popísať deje, procesy, ale nie vždy ich môžu urobiť zažitými. To, čo tu bolo povedané, chce poukázať na niečo, čo je vždy a všade tu a ľahko je to prehliadané.

Pär Ahlbom