Pär Ahlbom: Hranie a cvicenie

„Deti sa hrajú. Tým sa rozvíjajú a ucia. Vonkajšie bezpecie je základnou podmienkou. Ak sa my dospelí tiež tak zvedavo hráme a cvicíme, pracujeme nie len na sebe samých, ale aj na obnove kultúry, ktorá môže vzíst z takéhoto primárneho života. Mne velmi záleží na tom, aby som vytvoril priestor pre bezpecie a chut hrat sa. Cez improvizované, volné a presne vedené cvicenia a hry môžeme spolu oslobodit udivujúci pramen toho, co je muzikálne, a tam sa môžeme ucit /rozoznávat/, co je svojvôla a co sloboda.”

Pär (*1932) je ucitel a spoluzakladatel školy Solvik v Järne. Skladatel, hudobník, žiak Valborg Werbeck-Svärdström,a otec „pohyblivej triedy".

Merete Løvlie:Malovanie

„Ako vytvorit svoju vlastnú tvorbu? U mna sa to robí s papierom a farbami, lebo farby majú možnost priamo hovorit s našou tvorbou, ak sa pre to vieme otvorit. Pomôžem ti, aby si mohol vojst do tejto otvorenej komunikácie s farbami a tým aj do tvojej vlastnej kreativity. Cudzie obrazy odpadnú, a ty môžeš nájst svoj vlastný svet obrazov.”

Merete (*1944) je maliarka, ucitelka na dôchodku, a dáva pedagogické poradenstvo v Solvik škole (Švédsko), kde bola dlho triednou ucitelkou. Vedie kurzy malovania na rôznych miestach.

Malovacie cvicenia obsahujú nasledovné okruhy cvicení: Ako prídem k tomu, aby som cítila svoje cvicenie ako zmysluplné? Co potrebujem vediet o sebe samom? Ako môžem rozvinút svoju schopnost úsudku tak, že mi bude oporou pre moje cvicenie? Budeme pracovat s voskovými blockami a vodovými farbami.

Iris Johansson: Primárna myšlienková práca

„Ja pracujem s komunikáciou. Komunikácia vo vnútri so sebou samým, s inými ludmi a so svetom a skutocnostou. Pri mne môžeš dostat pomoc v takom procese so mnou, v ktorom môžeš vyzriet nad svoje vlastné hodnotenia tak, že získaš spôsob správania sa, ktorým môžeš vyriešit svoje konflikty a vdaka ktorému môžeš nájst alternatívy, ak sa zasekneš. Ja to nazývam primárna myšlienková práca.”

Iris (*1945) dáva komunikacné, organizacné a vývojové poradenstvo na školách, v podnikoch a domovoch pre postihnutých ludí. Iris žije v Ängelsbergu (Švédsko). Iris pracuje s komunikáciou a osobným rozvojom. Tým, že sa naucila vysporiadat sa so svojím autizmom, získala rozsiahle vhlady do fenoménu ako my ludia prirodzene „fungujeme”.

Pri práci s Iris clovek vstupuje v rôznych osobných procesoch do kontaktu so sebou samým a cvicí si vysporadúvat sa s tým, co vyradilo to prirodzené z hry.

Marcel Desax: Osobný rozvoj a komunikácia

„Život by bol jednoduchší, ak by nebol stále rušený inými ludmi“ – Kým takto myslím, neberiem vlastne vážne svoj vlastný vývoj. Život mi hovorí casto toho najviac tam, kde vznikajú trenia, kde zažívam odpor, kde mi hrozí, že ma tažkosti vyvedú z miery.

Bolesti a strachy, ktoré sa pri tom vynárajú, sú mi ku pomoci, ak sa k nim správam tak, že ich nahliadam ako sprostredkujúcu rec. Túto rec môžem najlepšie odnacúvat z môjho vlastného tela, pretože je to moje telo, ktoré necháva vznikat pocitom.

Unavím sa, ak sa odvrátim od signálov tela. Môžem svoj vlastný odpor (odporujúcu silu) premeniť na možnosť byť prítomný tu a teraz. To, čo sa vynorí práve v tejto chvíli nahliadať ako to podstatné a brať to vážne, aby som, keď prijmem zodpovednosť za svoj vlastný vývoj sám na seba, otvoril dvere, ktoré vedú k slobode. Z toho vyplýva, že vlastne môžem byť rád, keď ma rušia iní ľudia, pretože potom dostávam zreteľný podnet sa ďalej rozvíjať a nezošednúť.

V mojich seminároch ide o to, ako môžem komunikovať so sebou samým, aby som potom mohol komunikovať so svetom. Jediný človek, ktorý ma môže zmeniť, som ja sám. Ako sa teda môžem správať k svetu tak, aby som bol v sebe spokojný, aj keď ani zďaleka so všetkým nesúhlasím, čo sa tam deje? Moje východisko leží v pedagogike. Ale spozoroval som, že väčšina toho, čo som tam našiel, má všeobecnú platnosť.”

Marcel (*1962) je veľa rokov triedny učiteľ v Solviku.

Thomas Pedroli: Rozhovor

„Ak v rozhovore ustúpia úsudky, hodnotenia, dobre mienené rady, vlastné asociácie, môže vzniknúť neohrozujúca atmosféra, v ktorej môžem hovoriť aj o veciach, ktoré mi padnú zaťažko alebo mi robia starosti. Práve v tom, čo sa mi ešte nedarí, spočívajú šance môjho vývoja, len potrebujem často rozhovor na to, aby som to zbadal. Tento druh pomáhajúceho rozhovoru cvičíme v tomto kurze. Spozoroval som, že získavam ľahší prístup k môjmu kreatívnemu a intuitívnemu potenciálu, ak môžem pravidelne prepacovávať „ťažké“ situácie s kolegami. Tiež začínam slobodnejšie hovoriť s deťmi.”

Thomas Pedroli (*1957) vyučuje v Teamteching vo Windrather Talschule, v škole, kde sú vyučované spoločne deti ktoré potrebujú a nepotrebujú špeciálnopedagogickú podporu.